Download fotografie je možný na
etsy.com alebo ma kontaktujte e-mailom.
Dnes som sedela v čakárni ku kardiológovi. Mali mi dať na 24 hodín kardioholder na sledovanie činnosti srdca. Pôvodne som si myslela, že je to malý prístrojček, ktorý mi upevnia na hrudník v úrovni srdca. Mala som ísť s kamoškou na kávu - veď o čo ide.
Prišla som do čakárne prvá, po mne staručký pán, ktorý sa pýtal, či je toto kardiologická ambulancia. Po ňom prišiel pán, o ktorom som sa dozvedela, že po ňom dostanem kardioholder, len čo ho jemu dajú dole. Po ňom prišla staršia pani a párik s invalidným mužom na vozíčku, ktorého tlačila žena. Po nich prišla pani v produktívnom veku. Vtedy som sa začala zaoberať rôznymi úvahami.
Pani vyzerala dobre, v ruke mala tašku s notebookom. Pomyslela som si, že to je teraz jedna z tých, čo pracujú na nás všetkých. V ambulancii boli dôchodcova, invalidi a žena na materskej, čiže ja.
Pán na vozíčku povedal hlasom bez tónu svojej žena:
"Daj mi napiť."
Podala mu plastovú fľašku s vodou, ktorú mu predtým otvorila. Vložila mu ju do pravej trasúcej sa ruky. Keď si prikladal fľašku k ústam, ruka sa mu tak veľmi triasla, že ani netuším, či sa napil.
"Na," podával fľašku naspäť svojej žene.
"Už stačilo?" Bola prekvapená.
"Aj tak budem potom len behať." Hlas mal smutne otrávený.
Vtedy som si uvedomila, že nie je staroba ako staroba.
Nechcem sa dožiť staroby, kedy nespoznám svoje telo a ani človeka vedľa mňa. Staroby, kedy budem ešte duševne veľmi čulá, ale telo ma nebude poslúchať a bude ma vláčiť po čakárňach (a snáď sa z čakárne dostanem aj k doktorovi), alebo mi bude slúžiť telo, ale hlava bude niekde inde.
Tento pán vošiel dnu a po chvíli sa doktorka zhovárala so sestričkou, že mu treba dať vyšetriť nohy na cievnu trombózu. Vraj, nech mu to spravia v nemocnici, ale odtiaľ ho poslali k nim a kým nebude mať toto vyšetrenie, nemôže nastúpiť na chemoterapiu :(
Bolo mi ho ľúto, aj jeho ženy. Bolo mi zrazu ľúto všetkých ľudí v takejto a ešte horšej situácii.
Aby som to neukončila takto smutne, tu je moja predstava staroby, akej by som sa chcela dožiť.
Chcela by som sa dožiť staroby, kedy pekne zvráskaviem, obelejú mi vlasy, budem ich mať krásne dlhé (lebo šedivé vlasy rastú rýchlejšie), budem možno mierne zhrbená a pomalšia, ale stále svižná a s iskrou v očiach. Kedysi som snívala o tom, že budem mať verandu, na nej dve hojdacie kreslá, v nich budeme sedávať ja a môj muž (dedko, možno aj pradedko), budeme mať nohy prikryté károvanou dekou, v jednej ruke hrnček s vareným vínom s klinčekmi (budeme vždy súťažiť, kto ich vo svojom hrnčeku napočíta viac), v druhej ruku toho druhého. Okolo nás kŕdeľ detí, vnúčat, možno pravnúčat. Jedno z nich príde, sadne si ku mne, hlavu zloží na kolená a povie: "Babi, povedz mi tú smiešnu príhodu ako si sa dedkovi stratila na parkovisku." Alebo trochu romantickejšie: "Povedz mi znova aké to bolo, keď ste sa s dedkom prvýkrát stretli." Myslím, že tak ako to viem do detailov opísať dnes (pamätám si aj čo mal oblečené, aj na prvé slová, dojmy, pocity), tak to budem vedieť povedať aj o ďalších X rokov ;)
Kým som sa zaoberala týmito myšlienkami, všetci čo prišli po mne boli vybavený, kým si zavolali dnu menovite mňa.
Inak, prístroj ktorý som obdržala nemal vôbec nič spoločné s mojou predstavou prístroja vhodného na kávičkovanie.
Na hrudník mi nalepili 5 "elektród" (netuším ako sa to označuje), z každej šiel káblik inej farby. Tie sa stretávali a spoločno napájali do kábla veľkého ako nejaký kábel čo môžete nájsť niekde medzi televízorom a starým videom, a ten hrubý, veľký a pomerne ťažký kábel sa zapojil do zariadenia o veľkosti wallkmana. Tento "kardiowallkman" mi pripli na rifle so slovami: "Tento ťažký kábel si dajte radšej do vrecka.", a okolo pása mi dali popruh (taký ruksakový), vraj aby mi to nespadlo a môžem to nosiť aj cez rameno alebo okolo krku. Ha!
Sestrička mi hovori:
"Správajte sa normálne, ako každý deň, nijako sa nešetrite. Jediné čo nesmiete je sprchovať sa a spať na bruchu."
Pozerám na tú kabeláž na mojom trupe a dodám: "A predpokladám, že by som nemala ísť ani na letisko." Sestrička sa zasmiala a dodala, že to určite.
Vzápätí volám kamarátke, že či by sme si nedali kávičku v letištnej kaviarni ;))
.png "www.janinna-art.sk")
